Prológ
Kvap, kvap
Krv sa zmieša s vodou do ružovkastej farby. Chlapec vo vani, sa pozrie na svoju zakrvavenú ruku. V druhej ruke stisne žiletku A prejde si po ruke. Svoje sklenené oči si na silu zavrie a a po jeho tvári sa začnú kotúľať slzy bolesti, samoty a bezmocnosti. Potreboval si od tej bolesti uvoľniť. A jediným riešením bola žiletka ,ktorá sa mu zarezávala do ruky.
„Prečo? Prečo?“ pýta sa dookola, no odpovedi sa nedočká. Zahryzne sa do spodnej pery, a tak potlačí vzlyk. Nechce ukázať svoju slabosť. Nechce.
„Ian, nebuď tam dlho!“ zakričí spoza dverí jeho mama. Zhlboka sa nadýchne a potlačí ďalší vzlyk. Cíti sa strašne.
„Prečo? Prečo....ma nikto nemá rád?! Prečo som tak sám! Prečo ma nemá rada ani vlastná mama?!!“ začne vzlykať. Po viac ako 10 minútach sa jeho dych upokojí. Pozrie sa na svoje ruky. Krv už začína zaschýnať. Ponorí si ruku pod vodu. Do jeho rán sa dostane voda a príjemne to zaštípe. Slastne zakloní hlavu, ale hneď ňou zatrasie. ´Musím si tie rany umyť a zakryť!´ prebehne mu mysľou. Začne si drhnúť pod vodou ruku. Bolí to, ale nevníma to. Postaví sa a vypustí vodu. Prejde k umývadlu a pozrie sa do zrkadla. Jeho tvár je zničená. Má popolnatú farbu, kruhy pod očami a samotné jeho oči sú červené od plaču. „Si trápny Ian!“ povie sám sebe. Zoberie obväzy z umývadla a začne si obmotávať ruku. Prezlečie sa do šiat na spanie, ktoré sa skladajú iba z dlhého čierneho trička s potľačou ´The Gazette´. Stisol v ruke kľučku dverí a pred tým, než vyšiel s kúpeľne sa z hlboka nadýchol. Vošiel do svojej izby a sadol si na posteľ. Zadíval sa na stenu oproti sebe. Díval sa na ňu viac ako hodinu, vlastne ani nebol mysľou v izbe. Blúdil galaxiou myšlienok, ktoré ho mučili. Ľahne si a prikrývku si privinie silno k telu. Zavrie oči a vzápätí zaspí. Sníva sa mu o smaragdových očiach, ale nevie komu patria.
***
Mal hodinu biológie. Učiteľ vysvetľoval novú látku, ale Ian ho ani náhodou nepočúval. Na kus papiera písal básničku, ktorá ho napadla. Jeho sused sa naklonil, aby videl na papier.
„Wow! To je úžasné.“ Zašepká uchvátene jeho sused. Len čo to dopovie, tak zazvoní na prestávku.
„Hmmm, dík.“ Povie Ian a pozbiera si svoje veci. Bez toho aby sa pozrel na toho, kto ho pochválil odíde. Chlapec so smaragdovými očami posmutnie.
***
Ian sedel na stoličke v jedálni. Sedel sám, ale na to bol zvyknutý. Pozrel sa na stôl, ktorý bol pri stene. Bol obklopený hlúčkov ľudí. Na stole sedel svetlovlasý chalan s modrými očami, ktorý upieral zrak práve na neho. Keď sa ich pohľady stretli , tak sa na neho usmial. Ian stuhol a následne sa začervenal. No potom sa spamätal. ´Neusmieval sa na teba Ian! Veď je to idol školy. A ty?.... Určite sa usmial na niekoho, kto stál za tebou!´ hovoril si v hlave. Vstal a nezjedené jedlo vyhodil do koša.
***
Práve sa mu skončilo vyučovanie a on sa prezúval.
„Ahoj.“ Ozvalo sa za ním. Ian sa vyľakane pozrel za seba. Stál tam Edward, idol školy. Nevedel, čo má robiť. Nikdy si nemysle, že sa k nemu niekedy ozve. Nakoniec sa spamätal, musel vyzerať trápne.
„Eee ahoj.“ Odzdravil sa mu rozpačito.
„Nechceš ísť na horúcu čokoládu?“ spýta sa ho Edward . Ian na neho zostane pozerať.
„Si tu?“ spýta sa ho a zamáva mu pre tvárou. Ian prikývne, ale stále mlčí.
„No tak, chceš ísť na tu čokoládu?“
„Á-áno.“ Dostane nakoniec zo seba. Edward sa víťazne uškľabí. Počká kým sa Ian oblečie a vidu zo školy. Zamieria do kaviarne, ktorá je blízko parku.
Sadnú si do kúta kaviarne a objednajú si horúcu čokoládu. Od kedy vyšli z budovy školy, tak sa stále rozprávajú. Obidvoch prekvapilo, že majú toľko spoločného.
***
Ian stojí pri dverách svojho domu a pozerá sa na Edwarda.
„No tak dík za tú čokoládu. Bolo to fajn.“ Usmeje sa rozpačito Ian.
„To som rád. Na druhé rande môžeme ísť do kina.“ Povie Edward. Ian sa zostane na neho pozerať. ´Rande? ´ Edward sa nad neho nakloní a spojí ich pery. Ian vytreští oči. Edward mu skusne spodnú peru a pomaly sa od neho odtiahne. „Tak sa maj.“ Povie a odíde. Ian tam stojí, ako kamenný stĺp.
Po viac ako 10 minútach sa pohne a vojde do domu. Vybehne po schodoch do svojej izby a zvalí sa na posteľ. “Panebože!“ usmeje sa.
*Tu je básnička,ktorú písal Ian, dúfam, že sa vám bude páčiť. Je to moja najlepšia básnička ^^*
Úsmev na perách
smť pri dverách
Oči sklenené,
so smrťou zmierné
Jej kamarátka v ruke leží,
striebristá žiletka jej kričí:
"Len jediný ťah
a smrť prekročí prah.
Nemusíš sa báť,
budem pri tebe stáť.
Na tvári sa jej úsmev vyčarí,
žiletka jej ruku pohľadí.
Slzy jej oči zalejú,
spomína na dobu minulú.
Purpurová rieka stekajúca zo žil,
to sťa krvavý Níl.
Jej telo tieň zavalí,
smrť k nej priletí.
Smutným úsmevom sa na ňu zahľadí,
ruku k nej prepaží.
Ona s úsmevom mu ruku podá
a na mieste skoná.
:3
(Ayame, 2. 10. 2013 20:15)